Tajomstvá pražského ženolovu

Autor: Rudo Schimik | 2.3.2011 o 6:29 | (upravené 2.3.2011 o 9:01) Karma článku: 9,20 | Prečítané:  1444x

Priznávam, žijem v Prahe. Ono je to zrejmé aj z nadpisu, asi. Teda za predpokladu, že budem opisovať vlastné skúsenosti z tak delikátnej témy. Budem. Zhrnutie na úvod : všetko doteraz napísané je pravda.

10 rokov samoty je už dosť vážny dôvod na zmenu, a 10 rokov samoty v cudzom meste a navyše v cudzej krajine (všímavci si všimli, že Praha je hlavné mesto Českej Republiky, že píšem po slovensky, teda som Slovák a za urputného nasadenia logiky je z toho možné vydedukovať, že v Prahe som skutočne cudzinec) je už na človeka tak veľkého charakteru a vyberaných spôsobov ako ja, dosť na to, aby zmenu uskutočnil.

V jednu krásnu jarnú nedeľu som zašiel (zaviezol som sa, aby bolo jasné, teda nešiel som peši, či nebodaj verejnou dopravou, z ktorej mám úzkosti) do chovateľských potrieb a od predavačky, ktorá sa javila ako odborníčka som si nechal odporučiť akvárium, vodu, kadejaké technické vymoženosti, ktoré majú živočíchom vytvárať ilúziu reality, a nejaké tie ryby. Natešený som si všetko doviezol pred dom, naťahal do bytu, nainštaloval, napustil, zasvietil, sadol som a začal sledovať pocity zmeny.
Nič. Aha, zabudol som v aute ešte ryby. Áno, to už bolo lepšie. Tie krásne nemé tváre mi robili spoločníčky ďalšie dlhé týždne.

Ten nedefinovateľný a nepochopiteľný pocit samoty sa však čoskoro prinavrátil a mne neostalo nič iné, ako vyhľadať pomoc odborníka.

Psychológ (pre jednoduchosť ho nazvem Doktor X) to bol výborný a to nie len na prvý pohľad. Na druhý pohľad to bol aj dobrý psychoanalytik s krásnym gaučom a umelou palmou. Cítil som sa v jeho spoločnosti výborne a vzhľadom na cenu jedného sedenia nepochybujem, že aj on sa so mnou cítil dobre. Už po prvom stretnutí som odchádzal s poznatkom, že som asociál s niekoľkými ďalšími prídavnými menami, ktorého zoznam by sa nezmestil ani do batožinového priestoru nákladného lietadla a s vedomím, že tých sedení budem musieť absolvovať asi tritisíc v dvojhodinových intervaloch s malou prestávkou na prečítanie dennej tlače.

Doktor X mi vysvetlil, že ak chcem spoznať ženu, nesmiem sa v práci zakrádať požiarnym schodiskom, vyhýbať sa výťahom, schôdzam, mítingom a iným strastiam, že by som mal pri kávovare zotrvať viac ako 3 milisekundy a pokúsiť sa tam odpovedať na bežné dotazy typu „Ako dnes?“ , „Deti zdravé?“ atď.

Hneď ráno som v práci nastúpil do výťahu a so samými cudzími ľuďmi som sa vyviezol na naše tretie poschodie. 2 minúty vo výťahu boli dlhšie ako Vianoce, vystúpil som spotený a dezorientovaný a nejakí dobrí ľudia ma na nosidlách odniesli do mojej kancelárie. Uvedomil som si, že ma čaká ešte dlhá cesta. Po dvoch hodinách triedenia myšlienok a trúbenia reality som sa odhodlal potichu vyliezť z kancelárie a plazením sa dostať ku kávovaru. Tam už postával hlúčik diskutujúcich kolegov, medzi ktorých som sa musel nenápadne vmiesiť. Výkrik „POZOR, JA“ sa ukázal ako nie najvhodnejší a priestor v okruhu 10 metrov okolo kávovaru ostal len pre mňa.

Doktor X mi tiež poradil, aby som používal mestskú dopravu. Vraj tam môžem nadviazať kontakt, najprv očný, postupné verbálny a možno aj....Ale to som si už ani nedokázal predstaviť.

Večer som si do najväčších podrobností pripravil itinerár cesty, čísla autobusov, električiek, trasu metra, prestupné stanice, smery západ, sever, juh, juho-juho východ, cestovné lístky, občiansky preukaz, kufrík prvej pomoci s utišujúcimi liekmi a kyslíkovou bombou a o štvrtej ráno som už postával na prvej autobusovej zástavke. Prvý „Manipulační jízda“ ani nezastavil. Darmo som kričal, mával, kopal, sťažoval sa. Okolo siedmej to už ale na zástavke ožilo a ja som začínal tušiť, že to UŽ príde. Prišiel. Spolu so všetkými účastníkmi spartakiády sme sa do autobusu navzájom nastrkali, ale vytúžený očný kontakt neprišiel možno aj preto, že jediný výhľad, ktorý som mal k dispozícii bola pazucha inštalatéra. Podľa počtu zastavení a otvorení dverí som si v duchu odpočítaval zástavky, aby som nezabudol vystúpiť na prestupnej stanici na metro. Táto snaha sa ukázala ako zbytočná. Na prestupnej stanici som bol davom z autobusu mierne povedané vykopnutý.

Cesta metrom už prebiehala v duchu „drž sa čoho chceš, hlavne nie môjho zadku“ a ja som už začínal upadať do mdlôb a to som mal už nasadenú kyslíkovú masku.

Prebral som sa na kopanec príslušníka mestskej polície a jeho teplé slová „vstávej, čuráku“. Pokúšal som sa mu vysvetliť, že to možno znie divne v túto nočnú hodinu a v polohe ležmo, ale ponáhľam sa do práce. Príslušník si to vysvetlil ako agresiu a keď sa mi z kufríku vysypali všetky moje lieky, nechali ma štátnou políciou rovno zadržať s dôvodným podozrením, že som predajca narkotík.

Po dvoch dňoch väzby som stále sám (ani tam som s nikým nedokázal nadviazať očný kontakt) kráčal nočnou Prahou rozmýšľajúc nad podstatou cenotvorby v maloobchode a zrazu ma oslovila krásna slečna : „Chceš lásku?“.

Nemôžem sa tu rozpisovať, čo sa dialo nasledujúce minúty, jednak som kresťan a nezniesol by to ani papier, ale bol to veľmi hodnotný zážitok.

A tak som našiel lásku. Snedá Bulharka, Oľga, (kedysi Oleg, ako mi prezradila) býva už mesiac u mňa. Je nám krásne, len sa málo vídame, lebo Oľga má len nočné smeny, ale o to sme si vzácnejší.

Doktora X už nepotrebujem. Vymenil som ho za Doktora Y z Thomayerovej nemocnice, uznávaného venerológa.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?